Múdra príroda alebo elegantné riešenie zložitého osieho problému

Nakúpili sme spreje proti osám, najprv dve, potom ďalšie a ďalšie. Spolu asi osem. A pomaličkým tempom som ja ako hlava rodiny, krytý od hlavy po päty(podobne ako Dustin Hoffman v Smrtiacej epidémii) usmrcoval hlava nehlava. V poslednej fáze som sa párkrát takmer pridusil, pretože miesto pod štítom bol úzky uzavretý, drevom obitý priestor, do ktorého sa dalo dostať iba plazením. A takou istou technikou to samozrejme šlo i von. A keďže moje nešportujúce, chradnúce telo sa nedokázalo v plášti, s maskou cez tvár a sáčkami na rukách plaziť dosatočne rýchlo, niekoľko nádychov osieho jedu v silnej koncentrácii som nutne absolvoval. No tieto obete stáli za to. Po dvoch týždňoch urputných bojov sme získali povalu nášho domu späť. 

Prišla zima. A po nej jar. S kvitnúcimi podbeľmi sa objavila nemá otázka, či sa osy opäť pokúsia vrátiť do svojho pôvodného hniezda. Pri pozorovaní štítu domu sme zistili, že zopár ich inštinktívne lieta okolo s úmyslom zabrať starý priestor. Začal som sa v duchu pripravovať na ďalší nemilosrdný útok proti dravému insektu. V jedno ráno, keď som mal v pláne zadovážiť si novú bojovú muníciu v podobe vraždiacich sprejov, som išiel skontrolovať štít domu, aby som zistil rozsah novej invázie. Keď som sa na to miesto pozrel, neveril som vlastným očiam. Príroda, tá mocná čarodejka môj problém vyriešila naozaj elegantným spôsobom. Na inkriminovanom mieste si postavili hniezdo vtáčiky. Neviem, či preto, lebo sa im tam hrnula osia korisť, alebo sa im to miesto zapáčilo. Dosť na tom, že vďaka nim už problém s osami nemáme. Ich prirodzený vtáčí nepriateľ sa nimi sýti, a my si bez obáv používame naše podkrovie.